Staré povesti hovoria o vílach všeobecne, konkrétne spomínajú len vílu Helenu. Hovorí sa o nej, že v minulosti navštívila aj Žitný ostrov, a na Dunaji plávala premenená v labuť. Keďže tento región bol taký nádherný, že ho volali Zlatá záhrada, bývalo v ňom veľa víl, ktoré sa najradšej zabávali na dunajských ostrovoch. V tých časoch ľudia nemali prístup na ostrovy, dostali sa na ne len vďaka nejakej zázračnej schopnosti, alebo keď si víly niekoho obľúbili, vzali ho so sebou do svojich služieb do vodných palácov. V ich nádherných, presvetlených palácoch sa všetko blyšťalo od zlata a diamantov. Víly sa ľuďom zjavovali ako siroty a tým, ktorí k nim boli dobrotiví, sa tisícnásobne odvďačili. Ich podvodné ríše boli veľké, siahali až k moriam. Ten, kto sa k nim dostal, bol vystavený ťažkým skúškam, a keď bola jeho vernosť voči nim nezlomná, zasypali ho priazňou, no väčšinou im to dlho nevydržalo. Neverných zázrakom vrátili do trpkého života. Takýto človek sa zobudil ako chudobný pastier a nikdy sa nedozvedel, ako sa z ich ríše dostal von. Víly však už dole nejestvujú. Vystúpili na hviezdy; a ak aj existujú, nie sú v kontakte so smrteľnými ľuďmi, lebo tí sú stále zlomyseľnejší.
Zdroj: Tündérrózsa, Lilium Aurum, Dunajská Streda, 2007.
(Ilustrácia: Claudia Cserkó)
