Počas dlhých zimných večerov si obyvatelia Žitného ostrova rozprávali príbehy o zázračných bytostiach. O nádherných vílach a o tom, že z ich zlatých vlasov padal do Dunaja zlatý prach, pričom trblietavé zlatinky mohol s trochou šikovnosti získať hocikto. Víly sa síce zo Zlatej záhrady, ako sa v minulosti označoval Žitný ostrov, odsťahovali, no zlato nám tu zanechali. O zlate v Dunaji a tajomstvách ryžovania zlata som sa rozprávala s Lajosom Tubom, riaditeľom Regionálnej rozvojovej agentúry v Šamoríne.
Podľa ľudových povier sa zlato do Dunaja dostalo vďaka vílam. Ako sa v skutočnosti dostal tento hodnotný kov do rieky?
– Rovnako ako štrk či zrnká piesku, teda zvetrávaním hornín. Zlato pochádza zo vzdialených hornatých regiónov, najmä z rakúskeho pohoria Hohe Tauern. Potoky tečúce z kopcov zvetrávajú rudné žily obsahujúce zlato a vzácny kov sa viacerými riečkami dostáva do druhého najdlhšieho európskeho veľtoku. S rastúcou vzdialenosťou od miesta, kde sa čiastočky zlata dostali do rieky, sú zlatinky v pobrežných piesčinách menšie. V bezprostrednej blízkosti zlatej žily majú niekoľko milimetrov, no dajú sa nájsť aj centimetrové hrudy, no na Žitnom ostrove sa dajú nájsť len 0,3 milimetrové zlatinky či zlatý prach.
Aké tradície má v našom regióne ryžovanie zlata?
– Z dunajských piesčin ryžovali zlato už Kelti, ktorí zo zlata robili mince. Ich vedomosti ďalej využívali tu žijúce národy. Aj naši predkovia čerpali z ich tradícií. Z obdobia Árpádovcov sa zachovalo viacero písomných prameňov, ktoré regulovali ryžovanie zlata. Vyryžované zlato sa totiž dalo predať len na určených miestach. Okrem toho v stredoveku museli ryžovači dodávať aj magnetit, ktorý sprevádza zlato, preto sa ľudovo nazýva tieň zlata. Drobnými čiastočkami tohto čierneho kovu sa totiž posypalo písmo na stredovekých listinách, aby sa usušil atrament. Vraj na listinách zo Šamorína, ktoré uchováva šaliansky archív, sa ešte vždy leskne zlatý prach. Ryžovači zlata mali vždy zvláštne právne postavenie: nemohli byť poddaní, veď v tom prípade by nemohli za zlatom putovať. Žitnoostrovskí ryžovači totiž často putovali, aby naplnili svoje mešce. Svoje člny dali dopraviť až do Passau, no nepohrdli ani južným smerom, preto sa s ryžovačmi zo Zlatej záhrady dalo stretnúť aj v okolí Moháča.
Žitnoostrovčania boli vždy známi svojou vynachádzavosťou. Akými fortieľmi sa snažili získať zlato z Dunaja?
– Ryžovač na mieste, ktoré sa mu páčilo, urobil skúšku s lopatou. Na čiernu lopatu si nabral vzorku z piesčiny, a keď v nej uvidel ligotať sa dostatočné množstvo zlatiniek, tak sa pustil do roboty. Postavil si ryžovaciu lavicu, ktorá sa podobá na mierne naklonený stôl. Jednou z jej súčastí je sito, do ktorého ryžovač naberá piesčinu. Na štrkopiesok pomocou špeciálnej naberačky s objemom 3 – 5 litrov nabral vodu. Naklonená časť lavice bola pokrytá súknom, keďže voda zo súkna zmije všetko nadbytočné okrem zlatého a kovového prachu. Čiastočky zlata zo súkna získavali ortuťou. Ortuť totiž zlato obklopí a výsledkom reakcie je amalgám známy zo zubárskych ambulancií. Tento proces sa nazýva amalgamovanie. Potom ryžovač nakládol oheň a zo zmesi pomocou lyžice ortuť odparil. Keďže ortuť je zdraviu škodlivá, tento proces mal svoje riziká. Ak ryžovač vdýchol výpary ortuti, v lepšom prípade prišiel o vlasy, v horšom aj o život. (To je dôvod, prečo bolo na Žitnom ostrove veľa holohlavých!) Po odparení ortuti sa ryžovač stal šťastným majiteľom malej zlatej hrudky. Z Dunaja sa však zlato dalo získavať aj iným spôsobom, na ktorý človek potreboval len silný žalúdok. Podnikavci vymývali zlato aj z kožušín zvierat. Keďže zvieratá trávili veľa času pri vode, do ich kožušiny sa nalepili drobné čiastočky vzácneho kovu.
Ako ste sa oboznámili s týmto tradičným remeslom?
– Som vyštudovaný geológ. Geologické aspekty ryžovania zlata ma zaujímali už počas vysokoškolského štúdia, preto som začal zbierať odbornú literatúru venujúcu sa tejto téme. Okolo roku 2000 som usporiadal prvý detský tábor, v ktorom som deťom pre zaujímavosť tento proces predstavil. Požičal som si potrebné nástroje a pustili sme sa do roboty. Darmo som účastníkov upozorňoval, že je to len ukážka, že nič nenájdeme. Boli nesmierne nadšení, so zápalom hľadali poklad! Darmo, v hĺbke duše je každý z nás hľadač pokladov. Odvtedy už majú ukážky vypracovaný scenár. Pátranie si s leskom v očiach užívajú deti i dospelí, hoci ho nikdy nedokončíme, keďže amalgamovanie je veľmi nebezpečné.
Je v dunajských nánosoch zlato aj dnes?
– V našom regióne sa v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia na oboch brehoch rieky robili priemyselné pokusy, ktorých cieľom bolo zistiť množstvo zlata v Dunaji. Piesčina sa prehľadávala drapákmi, voda sa čerpala čerpadlami a na prácu sa najali miestni ryžovači zlata. Zo správ vieme, že zlato našli, dokonca boli zvesti aj o zlatých tehlách. Po vyhodnotení však obe krajiny konštatovali, že ťažba zlata z Dunaja nie je ekonomická. To vedeli aj ľudia v minulosti. Fragment starej básne opisuje materiálnu situáciu ryžovačov zlata slovami: „Poľovník sa veľa namáha, sotvakedy je suchý rybár, vždy otrhaný je ryžovač zlata...“
Po výstavbe dunajských vodných diel v našom regióne výrazne kleslo množstvo riečnych nánosov. Pri Dunaji sa aj dnes dajú nájsť ryžovači zlata, ktorí pri nízkej hladine s menším či väčším úspechom premývajú piesčiny. Z ryžovania zlata však nežijú, toto staré remeslo je pre nich len dobrodružstvo či koníček.
Zdroj: Új Nő 2015/8, L. Horváth Katalin
