Čarovný strom, bosorácky strom, strom smrti – aj takýmito názvami sú v ľudovom jazyku označované vŕby. Ale mohli by sme ich volať hoci aj stromami života, keďže ich kôra slúžila ako liek a konáre ako kurivo. Orezávanie vŕb ako jeden zo spôsobov získavania dreva na kúrenie patrilo medzi prastaré žitnoostrovské profesie.
S prerieďovaním stromov sa naplno začalo s príchodom zimy a išlo o prácu vykonávanú mužmi. Tí sa zhromažďovali do menších skupín a chodievali do lesa vybavení sekerami alebo pílkami, aby tak zabezpečili dostatok paliva pre svoje rodiny. Nebolo to inak ani v to chladné ráno. János Csicsai s rodinou zamieril k pásu lesa v gabčíkovskom chotári na traktore namiesto voza a k sekere si na uľahčenie roboty pribalil aj elektrickú pílu. No a vo vrecku mal ešte niečo dôležité: povolenie, aby mohol strom náležite orezať. Darmo, zákon sa nesmie porušovať ani kvôli nám!
Po príchode na miesto zastaneme pred nádherným košatým exemplárom Salix alba, čiže vŕby bielej. V ľudovom jazyku sa tieto biele vŕby, ktorých konáre čnejú do pustej krajiny, volajú aj potočnice alebo belice, no Žitnoostrovčania ich hovorovo nazývali tiež „botlófűz“, keďže dobre znášajú, keď im z času na čas orežú konáre (botolni = orezávať, pozn. prekl.). Tejto vlhkomilnej rastline ľudský zásah dokonca prospieva. Konáre vytvárajúce korunu sa totiž časom príliš rozkošatejú, ich obrovskú hmotnosť kmeň rokmi nedokáže udržať a rozštiepi sa. Pod vplyvom vody prenikajúcej do puklín vnútro začne práchnivieť a strom je v konečnom dôsledku odsúdený na pomalé umieranie.
Na záplavových územiach Žitného ostrova sa vŕba biela kedysi vyskytovala veľmi často a bola stromom chudobných, keďže ide o rýchlo rastúci druh a mohli ho úplne orezať aj každé dva roky. Takto „oholený“ strom nabral novú silu a jeho korene pumpovali živiny na vytváranie novej koruny. Na jar po orezaní mohol strom vyhnať aj štvormetrové nové konáre. Naši predkovia však vŕbu obľubovali aj pre jej liečivé účinky. V ľudovom liečiteľstve sa jej kôra používala na tlmenie horúčky a bolesti. Až omnoho neskôr, s vývojom lekárskej vedy, sa ukázalo, prečo je taká účinná: z kôry vŕby bielej totiž prvýkrát vyťažili kyselinu salicylovú. A tá – okrem toho, že slúži ako konzervačná látka pri zaváraní – sa veľmi podobá na synteticky vyrobenú kyselinu acetylsalicylovú, čiže účinnú látku obsiahnutú v aspiríne. Vŕbové prútie sa používalo aj na výrobu pletených košíkov a rôznych úžitkových predmetov. Na niektorých miestach z nich plietli veľkonočné korbáče.
Na zber kôry vŕby bielej je vhodný február a začiatok jari. No mladú kôru na tenších konároch a prútoch veľmi obľubuje aj lesná zver: srny ju v mrazivom období celkom olúpu. Okrem toho staršie stromy ponúkajú bezpečné útočisko aj mnohým iným zvieratám: hniezdia tu husi a kačky divé, dudky chochlaté či sýkorky a v dutinách nachádzajú domov rôzne chrobáky. Tento druh vŕby je teda hotový poklad nielen pre človeka, ale aj pre živočíšnu ríšu! Škoda, že strom, kedysi taký emblematický pre Žitný ostrov, je odtiaľto čoraz väčšmi vytláčaný.
Ale vráťme sa k nášmu pôvodnému cieľu, k orezávaniu vŕby! János začína od zeme: spodné konáre poodtína sekerou a potom vylezie na strom. Orezávanie vŕby je zábava len pre jedného, a aj ten si medzi hustými konármi iba s ťažkosťami nachádza dosť miesta na prácu. Najprv treba sekerou preriediť najtenšie konáre, aby náhodou nevypichli človeku oči. Potom sa už môže začať skutočná robota. Ale k tej už prináleží aj moderná technika. János pracuje premyslene: konáre orezáva tak, aby ich kýpte mohol používať ako stupienky, po ktorých vystúpi k nasledujúcim konárom. Až keď sa mu vďaka statočnej práci podarí hore vytvoriť dosť miesta, pripojí sa k nemu ďalšia trénovaná ruka niektorého z mužských členov rodiny. Túto prácu nemožno uponáhľať. Treba dávať pozor na každý krok a pohyb: strom je veru vysoký a vo výškach zosilnie aj nikdy neutíchajúci žitnoostrovský vietor. Ostatným pribudnú povinnosti dolu pod stromom: spílené konáre odtiahnu do bezpečnej vzdialenosti a sekerou z nich osekajú tenšie konáriky. Očistené drúky neskôr porúbu na metrové kusy a uložia ich na kopu.
Nie je to veru hocaká robota! Aj v dnešnej modernej dobe trvá hodiny – a čo potom ešte v čase sekier! V minulosti by ani celodenná intenzívna drina nepriniesla takýto výsledok. Ale námaha sa vyplatila, veď melodicky praskajúce drevo v kuchynskej peci zohrievalo celé generácie obyvateľov. Jedna starostlivo orezávaná vŕba biela totiž mohla zásobovať rodinu kurivom aj 100 – 150 rokov.
