Plávajúce mlyny v minulosti dotvárali kolorit mnohých európskych miest ležiacich pri väčších riekach. Na dnešnom území Slovenska boli takýmito riekami predovšetkým Dunaj a Váh. Vodné mlyny sú typické technické pamiatky Žitného ostrova, ktoré boli v prevádzke na Veľkom i Malom Dunaji a na Klátovskom ramene Dunaja. V druhej polovici 19. storočia ich bolo funkčných ešte vyše stovky, napríklad vo Vojke nad Dunajom (15), v Bodíkoch (14), v Šamoríne (13), ale nachádzali sa aj v takých lokalitách, ktoré dnes ležia už v značnej vzdialenosti od rieky, ako napr. Veľký Meder, Jurová, Malé Dvorníky či Vydrany. Podľa niektorých prameňov siaha pôvod vodných mlynov do obdobia Rímskej ríše, prvé písomné zmienky o existencii vodných mlynov u nás pochádzajú z 12. storočia. Konštrukcia mlynov bola prispôsobená sile prúdenia vody: na Veľkom a Malom Dunaji sa stavali prevažne spodkové mlyny, na horských a podhorských potokoch so silným prúdom to boli mlyny vrchové. Mlynica stála buď vo vode na pilieroch alebo člnoch (tzv. lodné alebo vážske mlyny), alebo na brehu rieky. Na Žitnom ostrove boli rozšírené všetky tri druhy vodných mlynov, lodné mlyny sa nachádzali na Dunaji v Bodíkoch, Vojke nad Dunajom, Gabčíkove, ale aj v obciach Sap a Medveďov. Najrozšírenejšie boli mlyny kolové, bohužiaľ sa z nich však ani jeden nezachoval. Ich niekdajšiu prítomnosť a slávu miestnym pripomínajú už len vodné kolové mlyny pri Jelke, Tomášikove a v Jahodnej.
Mlynári zručne využívali silu riečnych prúdov na pohon mlynských kolies, pomocou ktorých vyrábali múku, šrot či krúpy. Tieto technické skvosty postupne strácali na význame, nahradili ich parné, motorové a nakoniec elektrické mlyny.
