Pánom je voda
Voda je vždy svedkom veľkých čias. Obyvatelia Žitného ostrova vždy spolunažívali s riekou, ktorá ich živila. Ich existencia závisela od rozmarov rieky, preto si ju ctili a vážili si jej poklady. Snažili sa jej zaliečať, spoznať jej vrtochy... Rieka však vždy ukázala svoju silu a zobrala statky vytvorené ľudskými rukami. Na Žitnom ostrove sa Dunaj presne pred päťdesiatimi rokmi stal zo starostlivej matky ničivým milencom.
Ľudia v minulosti poznali rytmus rieky. Rytmus, počas ktorého sa cyklicky strieda nárast a pokles hladiny. Prirodzenou súčasťou tohto cyklu je nárast hladiny, kedy voda neopustí brehy a nepreleje sa cez pobrežné hrádze. V niektorých obdobiach roka však bola rieka nenásytná, už jej nestačilo koryto a zaliala nižšie položený breh a inundačné pásmo. Vodná prikrývka bola požehnaním pre flóru lužných lesov, ktorá milovala vlahu, veď rieka napájaná z Álp znamenala život. Počas veľkej vody však rozdivočená rieka zaplavila aj obrobené polia, dokonca zavítala aj do dvorov a domov.
V súlade s okolitou prírodou sa menila aj nátura Dunaja. Počas ľadochodu koncom zimy ohrozovala územia pozdĺž rieky zimná povodeň. Ľadové kryhy cestujúce na hladine mohli na niektorých užších miestach rieku upchať. Hladina vody začala stúpať a voda sa vyliala z koryta. Jedna z pamätných zimných povodní na Dunaji bola v roku 1838. (Ničivá povodeň si v Pešti vyžiadala 153 ľudských životov. Do záchranných prác sa zapojil aj líder hornej komory uhorského snemu Miklós Wesselényi, ktorého si pamätáme aj ako „povodňového lodníka“.) Katastrofou sa môže skončiť aj jarné topenie snehu v Alpách. Neskoré topenie snehu a výdatné zrážky na jar či začiatkom leta totiž takisto môžu viesť k ničivej povodni.
Na jar 1965 nezvyčajne veľa pršalo. Od konca marca na dolnom Žitnom ostrove takmer každý deň lialo ako z krhly. V apríli a máji spadlo viac zrážok, než inokedy za pol roka. V Alpách sa navyše rýchlo topil sneh, čo viedlo k poltuctu za sebou nasledujúcich povodňových vĺn. Obyvatelia Podunajska si zvykli na nebezpečenstvá, ktoré predstavuje rieka. V uplynulom storočí sa neraz stalo, že po výdatných dažďoch či prietrži mračien náhle stúpla hladina rieky. No ako rýchlo povodeň prišla, tak rýchlo aj odišla. Sila veľkej vody v roku 1965 sa však neskrývala v jej rýchlosti, ale výdrži.
Voda prišla z viacerých smerov. Dunaj nedokázal absorbovať vodu z Váhu, Žitavy a Nitry a začal ich spätne vzdúvať. Mimoriadne vysoká hladina riek a spodné vody podmyli hrádze, 15. júna sa hrádza pretrhla pri Patinciach a 17. júna zasa pri Číčove. Rozdivočený Dunaj nebral ohľad na ľudí, zvieratá, nezmiloval sa ani nad kostolmi či cintorínmi. Krajinu zalial mútnou vodou, ktorou od seba oddelil dediny a rodiny. Evakuované obyvateľstvo bolo prevezené do viacerých kútov krajiny. Niektorí boli presídlení do okolitých obcí, no niektorí sa ocitli až v Bratislave či Modre. Počas výstavby nových domov zasa mnoho detí chodilo do českých škôl či bolo v tábore v Tatrách. V tlači sa rad-radom objavovali odkazy, ktorými zúfalí ľudia hľadali svojich príbuzných či ľuďom doma dávali na vedomie: Máme sa dobre, neubližujú nám. Spomienka na povojnové vysídľovanie bola totiž ešte veľmi živá…
Povodeň však viedla aj k jedinečnému zomknutiu. Podľa svedectva dobovej tlače chcela pomôcť celá krajina, pri záchranných prácach pomáhalo mnoho dobrovoľníkov z celého Československa. Bolo treba zachrániť všetko, čo sa ešte zachrániť dalo. Previezť zvieratá a hnuteľnosti. Ľudia sa ťažko lúčili so svojimi domovmi: najprv sa evakuovali ženy, deti a chorí. Mnohí však vydržali až do konca a útočisko pred stúpajúcou vodou našli na povalách svojich domov. Neskôr ich evakuovali vojaci. O vzorovej spolupráci László Dobos vo svojom diele Prúd vody napísal: „Hrdinské príbehy dokazujú, že katastrofická povodeň bola skúška. Skúška, ktorá preverila našu humánnosť, humánnosť Maďarov, Čechov, Slovákov, Rusov. Teraz sa nemusíme hanbiť za svoje činy. Ani zajtra, ani potom. Bola to osudová tragédia, v ktorej sa zopakovala história: vzájomná odkázanosť, závislosť jeden od druhého, spoločný osud... Dejiny sa zopakovali, ale inak, lepšie, humánnejšie, povznášajúcejšie. S mravnosťou hodnou človeka a národov.“
Povodeň v roku 1965 by sme mohli charakterizovať aj číselnými údajmi. V kritických dňoch dosiahol prietok Dunaja 11-tisíc kubických metrov za sekundu a cez roztrhnutú hrádzu sa na dvoch miestach rozlialo do obcí 1,2 miliardy kubických metrov vody. Voda zaliala 64-tisíc hektárov poľnohospodárskej plochy, zničila sa úroda a väčšina ovocných stromov. Povodeň zasiahla 46 dedín, ktoré muselo opustiť 60-tisíc ľudí. Zničených bolo 4-tisíc domov, ďalších 6-tisíc bolo zasa poškodených. Poisťovňa vyplatila poškodeným v okrese Komárno celkovo 80 miliónov korún odškodného. Do záchranných prác sa zapojilo 11-tisíc vojakov a 48-tisíc dobrovoľníkov.
Vieme, koľko domov bolo zničených, koľko zvierat zahynulo a aké veľké boli materiálne škody. Čísla však samé osebe nedokážu vykresliť závažnosť situácie a pocit skutočnej biedy. Obyvatelia zatopených dedín museli svoj život začať nanovo od nuly. Ako napísal László Dobos: „V Novej Stráži som dlho hľadel na zničený dom. Zdesený som sa po dlhom mlčaní „domáceho“ spýtal: Čo vám zostalo? Ukázal na premočený paplón: Toto. Tým, ktorým sa zrútili domy, nezostalo nič. Nič! Ani jeden paplón. Ani jedna prikrývka. Nijaký nábytok. Nijaký odev. Tí, ktorým sa zrútili domy, museli svoj život začať od začiatku. Od začiatku! So skobami, sadením stromov, malým kastrólom. Ako mladomanželia.“
Zdroj: Új Nő, zostavila: Katalin L. Horváth
