Mlynári

Zlatá záhrada nazývaná Kukkonia skrýva mnoho pokladov, no jej bohaté dejiny, tradície a nedoceniteľné hodnoty sa pomaly vytrácajú z pamäti ľudí. Stratila sa jedna či dve generácie, keďže v zrýchľujúcom sa svete nedokážu seniori odovzdať ďalej svoje stáročné vedomosti. Vytrácajú sa remeslá dedené z otca na syna, ako aj príbehy spoznávané počas zimných večerov. Zvyky sa uniformizujú a korene sa uvoľňujú. V našej sérii sa vyberieme objavovať Žitný ostrov. Odhalíme jeho tajomstvá, vypočujeme si prastaré rozprávky, aby sme opäť našli odvahu byť naň hrdí. Sprevádzať nás bude etnológ Iván Nagy, kurátor Žitnoostrovského múzea v Dunajskej Strede.

 

„Nikto nemá lepší život ako my,
mlynárski mládenci...“

Spievali pred storočím mlynári v Sape. V tom čase bolo totiž mlynárstvo vážené remeslo, vody Žitného ostrova okrem rýb obohacovali aj rôzne mlyny. Človek na mnohých miestach využíval silu dunajských vôd, no dnes o tomto v minulosti rozkvitajúcom remesle svedčí už len niekoľko pamiatok. Teraz sa poberieme objavovať jednu z posledných, Cséfalvayho vodný mlyn v Dunajskom Klátove.

Biela trojposchodová budova vodného mlyna na brehu ramena Malého Dunaja, ktorý sa označuje aj ako Alžbetin potok, človeka na prvý pohľad očarí. Vďaka jarným slnečným lúčom sa začínajú zelenať stromy na brehu, sviežo zelenú lúku zdobia žlté hlávky púpav. Panuje tu vzácny pokoj, hoci hlavná cesta je od mlyna vzdialená len niekoľko metrov. Zbožné jarné ticho na okamih naruší len oslavný spev vtákov, ktorý čoskoro splynie s nápevom zamatovo tečúcej vody. V rozprávkovom prostredí sa vydáme na cestu časom.

Vedľa mlyna stojí úhľadný dom, ktorý je domovom tety Kláry Cséfalvay. Už sa náhli smerom k nám, aby nám ukázala rodinný poklad, ktorý stráži ako oko v hlave. Mlyn dnes síce patrí Žitnoostrovskému múzeu, no tradície sú silnejšie ako právne vzťahy. Do budovy sa vchádza popri mlynskom kameni, ktorý je symbolicky rozťatý na polovicu. Vonku príjemne hladia teplé slnečné lúče, ale vo vnútri je tma a chlad. Čas sa tu zastavil, moderná doba do mlyna neprenikla, nie je v ňom elektrina. Všetko poháňa voda.

– Mlyn v roku 1922 postavil starý otec môjho manžela, János Cséfalvay starší, – začne rozprávať príbeh mlyna teda Klára. – Predtým na tomto mieste stál menší kolový mlyn. Neskôr tu bol mlynárom jeho syn János, no najprv sa musel vyučiť remeslo, aby k nemu ľudia nosili svoje obilie. Na to, aby sa z neho stal skutočný mlynár, musel slúžiť v dunajských mlynoch. Jeho syn Michal, môj manžel, bol posledným vlastníkom mlyna, no on už rodinné remeslo ďalej rozvíjať nemohol. V mlyne sa naposledy mlelo v roku 1942. Mlyn denne vyprodukoval desať metrákov múky a dvadsať metrákov krúp. Istý čas tu šrotovalo krmivo pre zvieratá družstvo, – hovorí teta Klára a predstavuje nám mlyn. Najprv ukáže na trám a potom prezradí, že vo vnútri je dutý: nachádza sa v ňom paternoster, teda výťah na obilie. Vo vnútri stĺpa sú na kožených remeňoch malé nádoby, v ktorých sa obilie a múka presúvali z podlažia na podlažie. Od tety Kláry sa dozviem aj to, že konštrukcia mlyna má tri časti: poháňací mechanizmus, prevody a mlecie zariadenie. Poháňací mechanizmus je v podstate vonkajšia časť mlyna. Množstvo vody, ktorá poháňala obrovské mlynské koleso, sa v mlynskom jarku regulovalo stavidlom. Koleso klátovského mlyna poháňa voda zospodu. Keď však bola hladina vody privysoká či prinízka, v mlyne sa nedalo mlieť. Mlecie zariadenie v mlyne pomocou vodnej energie poháňa prevodový systém.

Obilie určené na mletie sa vo vreciach skladovalo na prízemí mlyna. V špeciálnom zariadení na čistenie obilia sa zrno najprv zbavilo nečistôt. Potom sa obilie trochu navlhčilo, aby kamene lúpacieho stroja z neho zľahka odstránili vrchné šupky. Napokon sa ošúpané obilie pomlelo medzi mlynskými kameňmi alebo vo valcovacej stolici. Na prízemí Cséfalvayho mlyna sú obe mlecie zariadenia. Mlynské kamene sú staršie zariadenie, ich priemer je 1 meter a hrúbka 30 centimetrov. Mlynár dokázal nastaviť vzdialenosť medzi kameňmi, čím reguloval jemnosť meliva. Valcovacia stolica je modernejšie zariadenie, vďaka ktorému je zomletá múka oveľa jemnejšia.

– Na Žitnom ostrove pracovalo viacero typov mlyna, – hovorí Iván Nagy. – Suché mlyny poháňali zvieratá alebo ľudia, kým vodné mlyny využívali vodnú energiu. Zaujímavé je, že vodné mlyny boli aj v obciach ako Malá Lúč, Jurová či Malé Dvorníky, hoci v nich niet ani stopy po vodnom toku. Na Podunajsku stáli kolové vodné mlyny, podmienkou ich prevádzky bolo stále koryto, breh, ktorý neobmývala nepokojná voda a čo najmenšie kolísanie hladiny. Tento typ vodného mlyna nájdeme aj v Tomášikove a Jelke. Ďalším druhom vodného mlyna je lodný mlyn, ktorý bol na Žitnom ostrove oveľa rozšírenejší, keďže v závislosti od výšky hladiny sa dal premiestniť na iné miesto, jeho prevádzka teda menej závisela od zmien na vodnom toku. Jeden z nanovo postavených dunajských lodných mlynov si dnes môžeme pozrieť v Kolárove.

No napospas prírode boli vydané aj lodné mlyny. Mlynári pozorne sledovali počasie najmä 30. novembra na Ondreja, kedy bol už najvyšší čas pred prichádzajúcou zimou lodný mlyn vytiahnuť na bezpečný breh. To bol jediný spôsob, ako ho ubrániť pred ľadom, lebo príroda vzala všetko, čo chcela. Pripomína to aj jedna strofa piesne mlynárov zo Sapu:

Nebo je rozžiarené hviezdami,

majstra berie ľad.

Jeho mlyn sa topí, praští a práši,

on si zasa trhá vlasy.

Riečna regulácia a spustenie lodnej prepravy na Dunaji od začiatku 19. storočia vodné mlyny z tokov pomaly vytesnili, keďže spomaľovali premávku. Éru vodných mlynov napokon ukončili moderné stroje, parný stroj a neskôr elektrina.

Naposledy sa ešte poprechádzam okolo mlyna. Krištáľovo priezračná voda sa lenivo prevaľuje svojím korytom, akoby si aj ona vychutnávala láskanie jarných slnečných lúčov. V jej tichom klokote zanikajú aj posledné zvyšky slobodného života mlynárov.

Zdroj: Új Nő, 2015/05, Katalin L. Horváth