Lekno biele
Keď na ostrovoch ešte žili víly, pri slnečnom jase sa vo vode ligotali ich nádherné šaty a jagali ich zlaté vlasy. Ľudia, čo sa po vode člnkovali, sa tohto pohľadu nevedeli nabažiť. Mnohí počuli aj ich hlasy, keď k nim hukot lesa a klokot vody priniesol ich spev. Víly mali veľmi rady chudobných ľudí. Rybárom ukázali, kde sa zdržiavajú ryby, aby mali dostatočný úlovok. Zlaté vlasy, ktoré zostali v ich hrebeňoch, vhodili do Dunaja a ryžovačom zlata ukázali miesta, kde nájdu zlato. Vyslobodili aj tých, ktorých člny zachytil vír.
Ľudí najviac milovala víla Ruženka, vždy chcela byť medzi ľuďmi. Raz sa však ríša víl skončila. Víly sa z tohto regiónu odsťahovali, no malá Ruženka s nimi odísť nechcela. Prosila nádhernú kráľovnú Helenu, aby mohla zostať medzi ľuďmi. Kráľovná Helena jej povedala:
„Ako víla medzi ľuďmi zostať nemôžeš, môžeš zostať nanajvýš vtedy, keď ťa premením na kvet.“
Malá Ruženka súhlasila, keďže veľmi túžila zostať medzi milovanými ľuďmi. Kráľovná Helena ju teda premenila na nádherné lekno. Odvtedy na vodnej hladine mŕtvych ramien kvitne očarujúce lekno s bielymi lupeňmi, ktoré teší ľudské srdcia a duše, a z kvetu sa na ľudí usmieva láska malej víly.
Na Žitnom ostrove sa povráva aj to, že ani ostatné víly nechceli odísť od ľudí. Kráľovná Helena sa preto, aby zostala pri svojej mladšej sestre, zmenila na leknicu žltú. Aj ostatné víly sa premenili na kvety, z jednej sa stalo záružlie močiarne, z druhej púpava lekárska, z ďalších fialka, konvalinka, nezábudka, nevädza poľná a vlčí mak. Vďaka nim sú aj dnes kvitnúce lúky nádherné.
Zdroj: Tündérrózsa, Lilium Aurum, Dunajská Streda, 2007.
(Ilustrácia: Kitty Horváth a Anna Szabó)
