Žitnoostrovčania mali odnepamäti povesť múdrych rybárov. A ako by aj nemali, keď bohatá sieť dunajských ramien pretkávajúcich ostrov ponúkala štedré dary priam na podnose! A kto sa vyznal v tajomstvách vôd a v živote rýb, mohol sa celý rok tešiť z bohatého úlovku. Skutočné tajomstvá sa dedili z otca na syna a miestni si už od detstva osvojovali fortieľ tohto remesla. Nájsť vhodné miesto na rybolov nebolo ťažké, veď vďaka spleti riečnych ramien boli ryby takmer nepretržite poruke.
V čase dlhotrvajúcich mrazov zamrzli najprv mŕtve ramená. Ani to však neodradilo domácich od rybačky. Keď už vodnú hladinu pokrýval bezpečný ľadový pancier, vysekali doň otvory, ktorými sa dostali k úlovku. Najprv však museli nájsť najvhodnejšie miesto. V tomto ročnom období totiž ryby upadnú do akejsi zimnej meravosti a stiahnu sa hlbšie ku dnu, kde bez potravy a pohybu prežívajú veľkú časť zimy. Keďže naši predkovia lovili najčastejšie čereňom, museli vysekať poriadne veľký otvor, aby sa doň široký nástroj zmestil. Čereň (rybárska vrš) pozostáva z dlhej, približne 3 – 3,5-metrovej žrde (väčšinou z lieskového dreva), ku ktorej sú vďaka tzv. hviezdici pripojené štyri – kedysi drevené, dnes sklolaminátové – tyče. Sieť má rozmery 2,2 x 2,2 m. Keď bol otvor v ľade vysekaný, rybár na brehu poskladal čereň, cez otvor ho spustil do vody, potisol ho mierne nabok a po krátkom čase sieť vytiahol. Tento proces opakoval dovtedy, kým mu v nej neuviazol dostatok rýb. Medzitým sieť nasiakla vodou, takže kým rybár nalovil potrebné množstvo rýb, mal čo robiť.
Existoval aj trochu iný, modernejší spôsob zimného lovu. Rybár k nemu potreboval iba dobrú palicu, motúz, zátku a háčik. Do ľadu stačilo vysekať oveľa menšiu dieru. Mimochodom, na tento účel najlepšie poslúži sekera s dlhým poriskom, vďaka ktorému je nástroj schopný vyvinúť väčšiu silu. Okrem toho je bezpečnejší, lebo rybár dokáže vyhĺbiť otvor do ľadu v pomerne veľkej vzdialenosti od seba, takže ten sa pod ním neprelomí.
Po rybolove otvor vždy starostlivo označili: na brehu nasekali za menší snop trstiny, ktorý umiestnili k okraju diery. Voda v diere síce opäť zamrzla, ale trstina pohybujúca sa vo vetre už z diaľky upozorňovala nových príchodzích.
