Ľudové tradície a povery v zimnom období

Na základe diela Bélu Marcella

DECEMBER      

Posledný mesiac v roku označuje maďarský kalendár ako mesiac Vianoc.

4. december – deň Barbory. Svätá Barbora je patrónka slobodných dievčat, preto sa verilo, že ak sa v tento deň zazelená vetvička z čerešne, dievčina sa čoskoro vydá.

6. december – sviatok svätého Mikuláša, biskupa. Na Žitnom ostrove ho uctievali už počas vlády Arpádovcov, no zvyk chodenia Mikuláša sa datuje až od 19. storočia. Žitnoostrovský Mikuláš je mierumilovný starec so šedivou bradou preoblečený za biskupa, ktorý dobré deti odmeňuje dobrotami zo svojho košíka a zlé zasa vyobšíva korbáčom.

13. december – deň svätej Lucie. Aj na Žitnom ostrove bol zvyk chodenia Lucií. Luciou mohol byť len muž v bielych šatách s pomúčenou tvárou. Po domoch chodil s metličkou alebo maliarskou štetkou. Členov rodiny dookola pomaľoval vápnom, aby od nich odohnal choroby a problémy. S týmto dňom sa spája mnoho zákazov: je zakázané čokoľvek vydať z domu, nesmie sa ani šiť, aby sa náhodou nezašili zadky sliepok. Typickým predmetom je Luciina stolička, ktorá sa robí od dňa Lucie do 24. decembra. Podľa tradície sa mala robiť tajne, zo siedmich druhov dreva zo siedmich chotárov a bez železných klincov. Hotovú stoličku vzal jej zhotoviteľ skrytú pod kabátom na polnočnú omšu, a keď sa na ňu pred podaním svätého prijímania postavil, uvidel miestnu bosorku.

24. december – pamätný deň Adama a Evy, ktorý ľudové náboženstvo nazýva vianočný pôst, veriaci sa totiž v tento deň až do večere postili a ani na večeru sa nepodávalo mäso. Za stolom sedela celá rodina a všetky jedlá symbolizovali prichádzajúci rok. Šošovicová polievka, cestoviny s makom a bôb symbolizovali blahobyt a dostatok peňazí. Jablko sa rozkrojilo na toľko častí, koľko členov mala rodina, spoločne skonzumované jablko bolo zárukou pokoja a porozumenia medzi členmi rodiny. Po večeri rodina spolu bdela, počúvala deti koledujúce pod oknami a potom spoločne zašla na polnočnú omšu. S polnočnou omšou sa pre jej nezvyčajný termín spája mnoho povier. Okrem iného priala aj ľúbostným čarom. Verilo sa, že ak dievčatá po omši obídu vahadlovú studňu a pozrú sa do nej, tak vo vode zazrú tvár svojho nastávajúceho. Na Štedrý deň dedinskí pastieri slávili narodenie malého Ježiša trúbením a práskaním biča.

25. december – sviatok Narodenia Pána. V tento deň ľudia v minulosti šli len do kostola, inak vzhľadom na veľký sviatok dom neopúšťali. Nenavštevovali ani príbuzných, keďže chceli zachovať šťastie rodiny. Na celom Žitnom ostrove sa vianočná tabuľa upratala až po sviatkoch, dovtedy sa starostlivo uchovávali aj zvyšky jedál. Ľudia nevynášali smeti, ani nezametali, aby nevymietli z domu šťastie. Zvyšky jedál a omrvinky zo sviatočného stola dávali zvieratám. S Vianocami súvisí aj zvyk organizovať betlehemskú hru, ktorá sa na Žitnom ostrove označovala ako chodenie s betlehemom. Štyria účinkujúci – anjel, pastier, valach a starec – už desať dní pred sviatkami navštevovali miestne domácnosti, v ktorých zahrali príbeh narodenia Ježiša.

26. december – sviatok prvého mučeníka svätého Štefana. Na druhý deň, 27. decembra, oslavuje cirkev pamiatku apoštola svätého Jána. Tieto dva dni patrili v ľudovej tradícii blahoželaniam k meninám, kedy sa príbuzní, priatelia a známi navzájom navštevovali a vinšovali si.

28. december – sviatok svätých detí. Ľudová tradícia si stáročia pripomína pamiatku detí, ktoré dal zavraždiť Herodes. Na Žitnom ostrove bolo ešte pred niekoľkými desaťročiami v tento deň rozšírené korbáčovanie. Mládenec rad-radom navštevoval domácnosti s dievčatami a po zdravici korbáčom vyšľahal dievčatá a ženy, aby nedostali vredy. Dievčatá mu na výmenu priviazali na korbáč stuhu. Prvou dievčinou dediny sa stala tá, ktorá priviazala najkrajšiu stuhu. Na viacerých miestach sa v tento deň pasovalo za parobka. Chlapca, ktorý zavŕšil osemnásť rokov, miestni mládenci obradne – za prítomnosti mládeneckého richtára a jeho pomocníka – pokrstili.

31. december – pamätný deň pápeža svätého Silvestra, posledný deň roka. Žitnoostrovčan v tento deň zašiel do kostola, aby sa dobrotivému Bohu poďakoval za pomoc počas celého roka a požiadal ho o priazeň aj v budúcnosti. Na Silvestra bolo zvykom robiť hluk, strieľať zo zbrane, zvoniť spiežovcom a práskať bičom.

JANUÁR

Starý maďarský názov prvého mesiaca v roku je mesiac blahoslavenej, zasvätený bol Panne Márii.

1. január – Nový rok a sviatok Panny Márie. Obyvatelia Žitného ostrova tento deň nazývali malé Vianoce. Veľmi dbali o to, aby 1. januára neprekročila prah domu žena, a aby šťastný nový rok ako prvý vždy zaželal muž. Dievčatá a ženy nevychádzali z domu, aby z neho nevyniesli šťastie či zdravie. Na Nový rok mohli ísť len do kostola. Ľudia nejedli hydinu, aby neodletela so šťastím. Slávnostná polievka, ktorá bola zárukou toho, že budú počas celého roka silní a zdraví, sa varila z bravčového či hovädzieho mäsa.

6. január – Zjavenie Pána, sviatok Troch kráľov. Na Žitnom ostrove bolo známe chodenie Troch kráľov, kedy po dedine chodili traja mládenci v bielych košeliach. Na hlavách mali papierové koruny. Melichar mal bielu tvár, Gašpar si farbil tvár nahnedo a Baltazár symbolizoval Afriku. Chodili z domu do domu a ľuďom prinášali šťastie. V podunajských obciach to bol deň mlynárov. Na Zjavenie Pána sa žehnali domy. Modliaci sa kňaz so sprievodom obišiel dom a vysvätil ho svätenou vodou a kadidlom. Po obrade posvätenou kriedou na zárubňu dverí napísal rok vysvätenia a mená troch kráľov: napr. 20+G+M+B+15. V tento deň žitnoostrovský gazda sledoval aj počasie, ak sa v odkvape objavila voda, znamenalo to, že zima sa čoskoro skončí a bude dobrá úroda.

22. január – deň Vincenta. Sedliaci v tento deň sledovali počasie, ak je totiž na Vincenta pekne a jasno, tak budú vínne pivnice plné vína.

25. január – obrátenie apoštola Pavla. Podľa ľudovej tradície označuje tento deň polovicu zimy, teda po ňom už zo zimy smerujeme von.

FEBRUÁR

Druhý mesiac roka sa v minulosti označoval ako pôstny mesiac, keďže v tomto mesiaci sa spravidla začína veľký pôst.

V cirkevnom roku sa fašiangy začínajú 6. januára na Troch kráľov a končia sa Popolcovou stredou. V ľudovej tradícii posledné tri fašiangové dni – fašiangová nedeľa, fašiangový pondelok a fašiangový utorok – patrili neviazanej zábave. Fašiangy sa slávili v každej žitnoostrovskej obci, zábava sa začala v nedeľu popoludní a skončila sa až v utorok o polnoci. Začiatok štyridsaťdňového pôstu ohlasovali aj zvony. Utorok bol aj rozlúčkou s mäsom, keďže potom sa až do Veľkej noci mäsité jedlá nekonzumovali.

Vo viacerých obciach (napr. Mliečne, Trnávke či Rohovciach) sa dodnes koná fašiangový maškarný sprievod. Po dedine chodí zvláštny svadobný sprievod, v ktorom môžu byť len muži, tí stvárňujú aj nevestu. Na čele sprievodu ide starejší, za ním mladomanželia so svadobčanmi a hudobníkmi. Súčasťou sprievodu sú aj predstavitelia rôznych remesiel, napríklad drotár, holič či mäsiar. S mladým párom sa zabávajú aj medvede a chlap ťahajúci peň. Sprievod chodí z domu do domu a tam, kde ich vpustia, ich obdarujú šunkou, vajíčkami, klobásami či vínom. Na záver sa účastníci sprievodu vrátia na ústredné miesto, kde spália zimu a slamenú chatrč symbolizujúcu fašiangy.

Žitnoostrovčania až do omše na Bielu sobotu prísne dodržiavali pôst. Nekonzumovali mäso, mastné jedlá a v tomto období varili v tzv. pôstnych nádobách. V regióne bol obľúbeným pôstnym jedlom kalkýš, do ktorého pomleli vyklíčenú pšenicu. Viackrát ju prečistili, zahustili ju trochou múky, zapichli do nej steblá trstiny a upiekli.

Štvrtok po Popolcovej strede bol dňom obžerstva, keďže pôst bol prerušený, aby sa mohli skonzumovať zvyšky fašiangových jedál.

K februárovým dňom sa viažu aj pranostiky.

2. február je v katolíckom kalendári sviatok Obetovania Pána, známy aj ako Hromnice, kedy sa veriaci s posvätenými a zapálenými sviečkami zúčastňujú procesie. Vo viacerých žitnoostrovských obciach počas búrky zapaľovali sviečky posvätené v tento deň, aby búrku odohnali, počas najväčšieho hromobitia zasa vyhodili na dvor lopatu na pečenie chleba a sekeru.

22. február je Sviatok Katedry svätého Petra, keďže v tento deň sa apoštol ujal rímskeho biskupstva. Žitnoostrovčania verili, že obilie zasiate v tento deň napadne sneť.

24. február je deň Mateja, ktorý ľady láme. Podľa pranostiky Matej ľady láme, ak ich nenájde, tak ich narobí. Teda ak na Mateja nie je sneh a ľad, zima sa ešte nekončí.

 

Cookies